Ako každý z nás aj ja mam okolo seba ľudí, korí prekonali, alebo práve riešia nejakú diagnózu. V lepšom prípade je to chrípka, v tom horšom choroba, ktorej názov sa aj zle číta, nieto ešte prežíva. Do zdravotníctva som sa dostala pomerne neskoro na to,aby som sa nazývala stopercentným zdravotníkom. Nedostatok pracovných miest, rozvod, malé dieťa a výhodná pracovná doba ma nakopli skúsiť prácu,na ktorú som ani nemala v tom čase odborné vzdelanie, ani som si dobre nevedela predstaviť, čo to vlastne obnáša. Stať sa ošetrovateľkou, sanitárkou na oddelení dlhodobo chorých bola výzva, ktorú som prijala so zmiešanými pocitmi.Človek prechádza okolo nemocnice pomerne veľakrat za den. Pri všetkom zhone a strese dnešnej uponáhľanej doby sa málokto zamyslí,čo sa práve deje za hrubými múrmi nemocníc. Moje prvé dni, týždne v starostlivosti okolo pacientov boli veľmi tažké. Človek si musí zvyknúť, že je zrazu postavený zoči voči utrpeniu, vdzychajúcich ľudi, kričiacich, stonajúcich. Bolesť ľudí, ktorí ostali priputaní na lôžko. Aj keď hlava káže vstaň a bež, telo zaryto mlčí. Neodpovedá, nereaguje. Len človek pripútaný na lôžko vie, čo je to bezmocnosť, hnev a neschopnosť pomocť si sám. Sledujúc rýchly život okolo seba sa pýtam. Kam sa všetci ponahľame? Prečo nemáme čas, keď sme zdravý a môžeme robiť kopec vecí, činností so svojim manželom, partnerom, deťmi? Robíme plno vecí, ktoré netreba, odháňame od seba deti so slovami teraz, nie, robim toto. Teraz nie, pretože nie. Pre chorého človeka čas zastane. Ostane stáť vo chvíli, kedy sa hranica zdravia prelomí s chorobou. Ako keď sa dívate na zaseknutú sekundovku na hodinach, čakáte, kedy skočí,ale nepohne sa. Ani teraz, ani nikdy. Mám rada rozhovory s pacientmi o ich živote. Od detstva až po starobu. Najtažšie sa počúvajú vety z úst človeka ktorý vie že zomrie o pár týždňov, mesiacov a pritom mal v pláne ešte toľko vecí. Chcel som si prerobit na chalupe..chcel som si zasadiť vlastný sad...chcel som letieť za synom...chcel som sa dočkat vnuka..chcel by som si ešte raz pritúliť voňavé telíčko svojho babätka. Toľko veľa vecí chcú ľudia keď už nemôžu. Prečo čakáme? prečo odkladáme keď sa nám dá? Otvorme oči, zastavme sa na pár chviľ a s hlbokým nadýchom robme to, čo môžeme, chceme a smieme. Veď život žijeme iba raz. A pokiaľ máme možnosť ho žit v zdraví, je to najväčšie víťazstvo, najväčšie bohatsvo a nekonečná šanca byť kráľom svojho sveta.
7. feb 2016 o 06:20
Páči sa: 0x
Prečítané: 519x
Stať sa to môže aj mne.
Ako každý z nás aj ja mam okolo seba ľudí, korí prekonali, alebo práve riešia nejakú diagnózu. V lepšom prípade je to chrípka, v tom horšom choroba, ktorej názov sa aj zle číta, nieto este prežíva. Do zdravotníctva som sa dostala.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)